Etela Farkasova

Etela Farkasova, contemporary slovak prose-writer and philosopher. Today as an Associate Professor Etela Farkasova, PhD. works as the head of the Dep. of Philosophy and History of Philosophy, Comenius University Bratislava, Slovakia. She studied philosophy and sociology at the Faculty of Arts, Comenius University in Bratislava, where she gives lectures on epistemology, feminist philosophy and theory, gender studies.

She has co-authored a monograph on theory of knowledge and is the author of several studies on the relationship between art and science, and in recent years on feminist philosophy as well. She published eleven books of stories and short novels, she writes essays, literary critiques, translates from German and English. She has edited three Austrian-Slovakian anthologies of short stories. Four of her books were awarded by the Association of Slovak writers and by Slovak PEN Center and her stories were translated in several languages.

Etela Farkasova is a member of the Society of Slovak Writers, the National Committee for Philosophy, the Slovak Philosophy Association, International Association of Women Philosophers /IAPh/, of Slovak Center PEN, she is co-founding member of the Club of Slovak Women-Writers and of the Gender Studies Centre at the Faculty of Arts at the Comenius University in Bratislava. As a token of appreciation for the development of Slovak-Austrian relations, she was awarded a high state award by the president of Austria in 2005.

SLOVENSKO. O vztahu k (vlastnej) kulture

(18.02.2009; Slovo; c. 8, s. 2; Farkasova Etela)

Smrt velkeho slovenskeho basnika Milana Rufusa opatovne otvorila mnohe bolacky a rany, ktore Slovensko sprevadzaju nielen v ere jeho samostatnosti, ale vlastne celou historiou. Zda sa, ze otazky, co to znamena byt Slovakom, co je to narodna hrdost ci aka je nasa identita, maju zatial len dve odpovede. Tou prvou je "hejslovactvo" a druhou "kozmopolitne" pozeranie cez prsty a odsuvanie otazky do dejin 19. storocia. Tato rubrika ma byt usilim hlada? odpoved na uvedene otazky, ktora by slovenske povedomie mohla posunút dalej, nez len k odvekemu sporu, ci Slovensko je alebo nie je len cabajkou zabalenou v madarskej trikolore.

Niektore udalosti posobia ako lakmusovy papier, zviditelnia a do popredia vysunu momenty, o ktorych sice vieme, ale nechavame ich mimo vyraznejsej pozornosti. Smrt Milana Rufusa sa stala takou udalostou, ktora zase raz rozkryla urcity "slovensky fenomen" sprevadzany istym napatim (paradoxne, udialo sa to v suvislosti so smrtou basnika, ktoreho mnohi za zivota vnimali ako silne integracny faktor nasej kultury a ktory sa stal po smrti zdrojom este silnejsej, pod jednou z nasich pokrievok dlhodobejsie driemajucej a z casu na cas ozivenej polarizacie)... Spominana udalost s naslednymi reakciami sa pre mnohych ludi stala impulzom na hlbsie a komplexnejsie premyslanie o onom fenomene (aj impulzom k diskusii na internete, u nas, zial, zvacsa jedinej podoby "verejnej" diskusie, ktorej sa v nasom prostredi akosi stale nedari udomacnit a stat sa normalnou sucastou verejneho zivota). Mam na mysli fenomen vztahu k vlastnej (narodnej) kulture, ktory sa dostatocne nereflektuje, a ked aj, jeho reflexie sa rozbiehaju do dvoch extremnych, vzajomne si protireciacich, priam nezmieritelnych (neproduktivnych a spory vyvolavajucich) poloh. V ramci jednej z nich, pokladanej castou spolocnosti za archaicku, v modernej dobe nefunkcnu, sa zdoraznuje, az absolutizuje prislusnost k vlastnej kulture, k vlastnemu narodu ako najdolezitejsia, priam vylucna zlozka ludskej identity. V ramci druhej, naopak, sa tato zlozka identity nezohladnuje, poklada sa za cosi partikularne, a teda nedolezite, nezaujimave, z coho potom prameni tendencia prichylovat sa radsej k univerzalnemu, ci uz by nim malo byt europske alebo svetove "univerzalno". Celkom konkretne povedane, "narodovci" sa dostavaju do sporov s "euro/svetoobcanmi", v dosledku sporov sa triestia sily potrebne na spolocne rozvijanie slovenskej kultury 21. storocia...

Zucastnila som sa bratislavskej rozlucky s Rufusom a v preplnenom, doslova v svikoch praskajucom Velkom evanjelickom chrame na Panenskej som sa   hoci v smutocnej nalade   potesila, ze napriek nekulturnosti doby zahltenej bulvarom, ludia nestratili cit pre skutocne hodnoty, nedali sa celkom zmanipulovat a pohltit ponukami (vzhladom na umelecku kvalitu neprieberciveho) trhu, nestratili zaujem o myslienkovu a emocionalnu hlbku, ktora je pritomna napriklad aj v poezii nasho najcitanejsieho basnika... Myslim si, ze bez ohladu na konfesiu, na to, ci islo o veriacich alebo ateistov, bez ohladu na generacnu alebo profesionalnu prislusnost, spolocenstvo v tamtu sobotu precitilo vrucnu spolupatricnost, prislusnost ku kulturnej obci, ktorej hodnoty vyznamnym sposobom dotvaral aj   uz nebohy   basnik. Poet, ktory v istom zmysle spoluformoval "identifikacny kod" slovenskej kultury tym, ze zvyznamnil a umelecky pretransformoval to, co nachadzal v jej davnych ludovych korenoch. Kultura kazdeho naroda zrejme potrebuje   najma v istych fazach   navraty ku korenom a potrebuje aj iste "identifikacne jadra", z ktorych sa potom rozrasta, kosati do najrozmanitejsich smerov a podob...

Rufusova smrt poskytla prilezitost zahladiet sa na sposob, akym vnimame ulohu (aj svojej vlastnej) kultury v spolocenskom procese, resp. na sposob nasho vztahovania sa k nej. Nepokladam teraz za potrebne zmienovat sa o konkretnych vyrokoch, relaciach ci clankoch, ktore   aj v suvislosti s Rufusovym odchodom   manifestovali vzajomne protirecive postoje, napokon, pretrvavajuca diskusia v mediach a na internete ukazala, ze narodna kultura, jej jednotlivi predstavitelia ci vyznam narodnej kultury sa nevnima a nehodnoti rovnako (co je pochopitelne a je to pravo na osobny nazor kazdeho z nas), ibaze   a to je na skodu veci, castym dovodom pnuti je najma politizacia a ideologizacia temy... V diskusiach (najma na internete) nemozno prepocut isty podton, ktory neskryva nielenze nedocenenie, ale priam pohrdanie nasou (slovenskou) kulturou, takmer averziu voci nej. Podton, ktory evokuje vseobecnejsie, do sirsich suvislosti zapojene otazky o dolezitosti kultury jednak v kontexte individualneho, jednak celospolocenskeho procesu sebaidentifikacie, sebapoznania a aj sebarealizacie. Otazky, ci je pre nas kultura vobec (vratane tej vlastnej, narodnej) cosi marginalne, nepotrebne   alebo predstavuje naopak, a to aj v dnesnom globalizovanom svete, integracnu bazu, dolezity stmelujuci socialny faktor spolocnosti a nezastupitelny predpoklad osobnostneho a spolocenskeho rastu (neredukovaneho iba na rast hospodarsky), vyznamny ontotvorny prispevok k ludskej existencii...

Napada mi Emersonov vyrok, ze "nik sa nemoze celkom oslobodit od cias a krajiny, v ktorej zije... a hoci by tvorca bol akokolvek originalny, smely a obdareny predstavivostou, nemoze nacisto potlacit v diele stopy myslienok, uprostred ktorych vyrastal..." Emerson ma absolutnu pravdu, kultura, v ktorej vyrastame, sa do nas nezmazatelne vpisuje a je pre nas v mnohom smerodajna, nepestovat ju a nechránit znamena oberat sa o svoj vlastny potencial, o zdroj svojej ludskosti...

Zakladom znevazujuceho postoja ku kulture je podla mna nazeranie na nu cez prizmu zisku, najma, ak sa za zisk poklada iba rychla a efektivna navratnost ekonomickych investicii a nie aj zvysenie kvality ludskeho prezivania, rozvoja intelektualneho, moralneho, emocionalneho, v sirokom zmysle duchovneho. Ale nemenej dolezitym faktorom, ktory sa premieta do znevazujuceho postoja k vlastnej (co ako "malej") kulture, je podla mna zavadzajuca dichotomizacia jednotliveho a vseobecneho, partikularneho a univerzalneho. Jej dosledkom je jednostrannost v mysleni: bud sa precenuje jeden pol, alebo druhy, nereflektuje sa ich vzajomna previazanost a podmienenost. Nejestvuje predsa nijake univerzalne bez partikularneho a naopak, partikularne je len sucastou, resp. dimenziou univerzalneho, co v pripade kultury   zjednodusene povedane   znamena, ze nejestvuje svetova kultura, ktora by sa neskladala z mnozstva narodnych, regionalnych a pod. ciastkovych kultur   a nejestvuje ciastkova kultura, ktora by nepredstavovala viac ci menej obohacujuci prvok svetovej kultury, uz len tym, ze ju spestruje, prinasa nieco ine... Tendencia popierat ciastkove, znevazovat ho je nebezpecna, pretoze moze viest k absencii zodpovednosti za to "svoje", usilie byt "svetovym" (nie v zmysle kvality, ale v zmysle negovania ciastkoveho   dajme tomu narodneho) vedie k lahostajnosti voci lokalnemu, partikularnemu, ci uz je to zivotne alebo duchovne prostredie (kultura). Naopak, uvedomenie si svojej "situovanosti", a tym do urcitej miery aj limitovanosti (geografickej, historickej, kulturnej), motivuje k angazovanosti, k aktivitam prospesnym pre tu moju "partikularitu", s ktorou sa identifikujem a za ktoru preberam aj osobnu zodpovednost...

Odburavanie tychto (aj dalsich) dichotomii v mysleni sa u nas nevelmi pestuje, mysliet jednostranne je pohodlnejsie, menej narocne... A tak sa sporime, popierame vyznam vlastnej kultury (a tym aj seba), tvarime sa, ze je to v poriadku, ak sa bezne stretavame s neuveritelne nizkou urovnou povedomia kulturnej sunalezitosti. Takmer by som povedala, ze nerozvinute sebauvedomenie, uvedomenie si potreby rozvijat vlastnu (individualnu, skupinovu, narodnu) kulturu, a rovnako nerozvinute vedomie (osobnej) zodpovednosti za nu, je slovenskym specifikom. U nas nie je zriedkava (u politikov, ale aj v sirsej verejnosti) absencia pocitu sunalezitosti so svojou kulturou, v onom znevazujucom, negativnom (a negujucom) vztahu k nej priam vynikame, podobne, ako vynikame v lahkovaznom vzdavani sa svojho historiou utvaraneho kulturneho dedicstva, namiesto toho, aby sme ho rozumne rozvijali a obohacovali v kontakte a v spolupraci s inymi kulturami. Ti, ktori tak vehementne prejavuju znevazujuci vztah k vlastnej kulture, nemyslia na to, ze znevazuju, znehodnocuju aj seba ako jej sucast, znizuju svoju vlastnu sebauctu, vhanaju sa do komplexov, na ktorych kompenzaciu potom pouzivaju rozne destruktivne metody. Doraz na pestovanie vlastnej kultury sa vobec nevylucuje s pestovanim kritickeho vztahu k nej, ten je velmi potrebny, tak ako je potrebne kriticke myslenie vo vseobecnosti, pretoze umoznuje samostatne usudzovanie a chrani pred manipulacnymi tlakmi , pred mechanickym preberanim cudzich (neadekvatnych) nazorov, vzorov, idealov, ale aj pred ochromujucim zapecnictvom a strachom z cudzich kultur...

Nedavno som sa z cerstvej publikacie zhrnajucej vyskum citatelskeho spravania za rok 2008 v SR dozvedela, ze vyskumnici zaznamenali v poslednych rokoch rapidne zhorsenie vztahu k slovenskej literature, rastie pocet tych, ktori ju vobec necitaju.... (a mohli by sme uvazovat o navstevnosti slovenskych filmov, koncertov slovenskej vaznej hudby, divadelnych inscenácii nasich tvorcov..., pamatame si z nedavnej minulosti, aky laxny vztah mala velka cast nasej verejnosti   vratane politickych spiciek   k dostavbe a prevadzke novej budovy Slovenskeho narodneho divadla...). Nie sme zvedavi na to, co vyrastlo u nas, doma, obrastla nas lahostajnost, a priori podcenujeme kvalitu "iba" toho nasho, domaceho...? Je na vine vzdelavaci system, rodina, cele spolocenske prostredie...?

Center for Gender Studies

Interview in the magazine „Nove Slovo“